Už od 17. storočia, keď Poľsko zmizlo z mapy Európy, začala veľká vlna emigrácie. Pokračovala v povojnovom období. Hoci kontakty so slobodným svetom boli v tom čase značne komplikované, od päťdesiatych rokov vycestovalo približne sedemstotisíc Poliakov. V nasledujúcich osemdesiatych rokoch opustilo Poľskú zem približne 270- tisíc ľudí.
Dnes sa toto číslo emigrantov vyšplhalo do výšky 14 až 17 miliónov. Austrália, Kanada, blízka či ďaleká Európa....Tí Poliaci sú takmer všade. Na prvom mieste ich emigrácie stále figuruje USA. Druhé obsadilo Nemecko a na treťom skončili Brazília s Francúzskom. No aj napriek týmto alarmujúcim informáciám z prieskumov vyplýva, že Poliaci sa o stratu svojej národnosti nemusia ani prinajmenšom obávať. Doma sedí približne 38 miliónov Poliakov.
Vo svojich druhých domovoch si vytvorili národnostné obce. Stačí vkročiť do katolíckej baziliky či obyčajného kostola a na nástenke oznamov vidieť rozpis poľských omší. Pre Poliaka v zahraničí neexistujú problémy s nezamestnanosťou. Stavebníctvo, zdravotníctvo, či sociálna oblasť... Keď nie to, tak ono. Ako správny občan Poľskej republiky sa chytí všetkého...
Môžete ísť aj na kraj sveta, „horného suseda“ stretnete aj tam. Nie vždy je to na škodu. Respektíve, zvyknete si. Čo nám, Slovákom, iné zostáva? Darmo, sme srdcom Európy, a na to by sme mali byť právom hrdí. Dávno svoju úlohu najdlhších končatín Európy prevzala Poľská republika.